Človek ako závistník

Autor: Jana Mišeková | 7.3.2015 o 13:13 | (upravené 7.3.2015 o 13:20) Karma článku: 2,75 | Prečítané:  459x

Čo zanecháva závisť z iného uhla pohľadu

Existujú emóciami ovplyvnené momenty, ktorým by sme sa mali vedieť vyhýbať. Mnohé z nich majú vo veľkom vplyv na naše životy, čo často opomíname je, že detaily kladúce mozaiku našich dní a rokov sú našimi každodennými rozhodnutiami a našimi zvykmi. A zvyky sú to čo umožňuje uplatniť zmeny v živote. Jedným z takýchto momentov je i závisť. Nechcem tu rozoberať jej nemorálnosť a plytkosť. Z dvoch hlavných príčin a niekoľko nadväzujúcich je však možné v úplnej jednoduchosti vysvetliť jej často nechcený vplyv a možnosť ako takýmto spôsobom nad svojimi každodennými rozhodnutiami uvažovať inak.

Ad a:

Človek, ktorý je objektom našej závisti, ukazuje alebo tvrdí ako sa má „závideniahodne“, môže s najväčšou pravdepodobnosťou klamať. Áno, presne tak jednoducho a ľudsky. My sami máme sklony skrášľovať realitu pre ambíciu jej prívetivosti. Poznáme tvrdenie, ktoré hovorí, že ľudia naozaj spokojní a vyrovnaní nemajú potrebu sa chváliť a stávať sa tak objektmi závisti.

Ad b:

V tomto dôležitejšom bode, pri uvažovaní nad konaním sprevádzaným závisťou, zabúdame na našu individualitu. Teda, ak by sme i pristúpili k tomu, že chváliaca osoba hovorí pravdu, alebo máme jej tvrdenia nejakým spôsobom overené, tak pri momente individuality sme náchylní sami seba oklamať v extréme si až ublížiť a to všetko skoro nevedome vo chvíli, kedy začíname už len myšlienkou konať akékoľvek zmeny v našom živote.

V príklade, ak počúvam známu, ktorá je šťastná, pretože so svojim priateľom plánuje svadbu, pretože boli na dovolenke tam a tam a bla bla bla.... pociťujem závisť k jej pocitu šťastia, ktorý si automaticky spájam so situáciou okolo nej. V takom momente by ma malo napadnúť: Ja som ale iný človek, tak ako mne nepristane modrá jej nemusí čierna a naopak. Nie inak je to i s rozhodnutiami tvoriacimi sa na základe závisti. Otázka, ktorá tu vyvstáva je, ako si môžem byť istá, že budem spokojná tak či inak? Chcieť to čo majú iní je v takýchto otázkach nielen neoriginálne, ale i hlúpe a v konečnom dôsledku sa môže ukázať ako bezúčelné. V jednoduchosti nemusím byť nevyhnutne spokojným človekom ak mám to, čo robí šťastnými ostatných.

Najhorším dôsledkom takýchto cieľov nasledovaných so závisťou v spoločnosti je, že sa pôsobením verejného presvedčenia o tom čo je správnym konaním a odpozorovaním takýchto konaní pod záštitou i závisti, jeden od druhého, tvoria akoby „archetypy“ (ako pojem všeobecne) spoločnosti a presvedčenia o tom aký život, konanie či rozhodovanie je správnou cestou ku šťastiu.

Ako však môže byť jeden človek šťastný ak kráča cestou niekoho druhého? Naša individualita je v týchto otázkach často zabúdaným faktom. A myslím, že to je práve dôvod nespokojnosti mnohých so svojim životom.

Klasickým príkladom môže byť i tvrdenie, som dospelý ak mám deti, prácu, domov, zodpovednosť, šeky, stabilitu, istoty, usporiadaný rodinný život... Tak okaay urobme to všetci rovnako lebo sa to má. A potom zistime, keď už máme deti a hypotéku, že nie sme typ pre takýto život, žime život "niekoho druhého", ako sme často schopný pomenovať našu nespokojnosť a rezignujme, čo je tým lepším prípadom alebo v extréme sa vzoprime životu, s ktorým nie sme už spokojný, ublížme blízkym rozvodom a všetci nás budú vidieť ako sebcov mysliacich len na seba... Omylom, ktorého sa tu  dopúšťame je opäť nasledovanie spoločenského konceptu istoty s víziou šťastia a pokoja.

Ak sa mnohých mojich rovesníkov, ktorí sa rozhodnú pre svadbu a rodinu spýtam na ich dôvod po rokoch vzťahu, vo väčšine je odpoveď: „Lebo by sa už patrilo.“ Nie pre to, že som žena a mám aké také sklony k romantike, ale pre presvedčenie o činoch ktoré ovplyvňujú naše životy by som oveľa radšej viac krát počula: „Pretože to chcem.“ Samozrejme poznáme aj prípady „Pretože to nechcem.“ Ľudia, ktorí netúžia po rodine, nemajú potrebu „postav dom zasaď strom“, resp. sa u nich ešte nevyskytla a možno ani nikdy nepríde, sú nevyhnutne nezrelými? Alebo si len jednoducho uvedomili, že táto „potreba“ je pre nich nepotrebná.

Jeden uhol pohľadu je, že sme schopní prihliadať na závisť ako na hlúpu emóciu, a už len toto pomenovanie je schopné ju izolovať. Opačný uhol pohľadu je, že sa dá sa však skúmať aj ako účinná emócia. Sme schopní vďaka nej i napredovať, čo je jej aktívnou časťou, no tou pasívnou je moment rozhodnutia pre aký cieľ napredovať. I tu nás sprevádza jednoduché klišé oboch uhľov pohľadu, na ktoré by sme pri akomkoľvek vážnejšom uvažovaní mali myslieť. Je to jednoduchá ale účinná pravda a spôsob ako nekonať neuvážene s úctou pre našu možnosť voľby. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?